
1.KAPITOLA
Nenávidela som tento svet. Tak veľmi som si priala žiť niekde inde, v inom čase, na inom mieste, v inej kultúre, a to sa mi splnilo.
Ocitla som sa na mieste plnom života a priestoru. Ležala som na čerstvo pokosenej zelenej tráve. Na lúke, ktorej nevidno koniec, plnej kvetov všetkých farieb. Nemyslela som na nič. Ani na novú školu, nové tváre a nový domov. Bol to svet vyžarujúci pokojnú energiu a cítila som sa tam tak bezpečne.
Pomaly som sa zodvihla a sadla som si. Ešte väčšmi som cítila vôňu trávy, kvetov a toho nádherného miesta. V diaľke som uvidela obrys blížiacej sa postavy. Podľa postoja som usúdila, že je to muž. Pomaly sa blížil a videla som ho stále jasnejšie a jasnejšie. V diaľke sa vyjasnili jeho po plecia dlhé blonďavé vlasy a chudá postava. Čím viac bližšie bol, tým viac krajší sa mi zdal. Medzera medzi nami sa zmenšovala a ja som mala pocit, že je to skutočnosť. Zrazu zmizol. Ostala som tam len ja a prekvapene som sa zapozerala na miesto, kde som ho videla naposledy. Bol mi taký povedomý, akoby sme sa už stretli.
Zdalo sa mi, že za mnou niekto stojí, a preto som sa otočila. Nikoho som však nevidela. Otočila som sa teda naspäť. Stál rovno predo mnou. Chudý, pekný chalan, mohol mať možno 16 alebo 17, s blonďavými vlasmi a tmavohnedými očami. Bol to on, ten, ktorého som videla tak ďaleko, a predsa bol tak blízko.
"Mala by si odísť!" Povedal mi to strašidelným tónom. Ostala som ešte viac prekvapená. Prečo by som mala odísť?.. Nemala som ani tušenia, ale radšej som sa dala na útek. Prešla som niekoľko metrov a zastavil ma. Znova stál predo mnou. Medzi nami nebolo ani 10 centimetrov. Zasmiala som sa. Rozbehla som sa opačným smerom. Po niekoľkých metroch ma opäť zastavil. Znova som zmenila smer. Bola to hra. Veľmi zaujímavá hra. Tento krát ma ale nezastavil. Rozbehol sa proti mne a zvalil ma aj so sebou na zem. Obaja sme sa začali smiať. Po chvíli ma pobozkal.
"Kto vlastne si?" Spýtala som sa ho ležiac na jeho hrudi. Neodpovedal. Vlastne som tú odpoveď ani nečakala.
"Poznám ťa?" Vyzvedala som ďalej v nádeji, že sa odpovedi dočkám.
"Ja som Dilen, nepoznáš ma, ale už čoskoro.." Nestihol dopovedať, pretože som sa zobudila. Z toho krásneho sna. Nikdy som sa nemala zobudiť, mala som tam ostať, na tom nádhernom a bezpečnom mieste.
Uvedomila som si, že to nie ja, ale budík nastavený na 6:30 ma zobudil. Predstava, že by som mohla žiť na takom mieste, alebo, že také miesto vôbec existuje, bola mizerná. Už som nad tým nemohla viac uvažovať, pretože ma čakal prvý deň v novej škole. V miestnej škole, ktorá bola v dedine, kde sme sa prisťahovali.
Nebol začiatok roka, ani pol rok, bol začiatok posledného mesiaca školy, čiže začiatok Júna.
Pomaly som vstala a otvorila som skriňu. Nemala som tam všetky moje veci, pretože sme sa práve nasťahovali. Vytiahla som krikľavo oranžové tričko, čo bolo na chrbte roztrhané a vpredu bolo niečo načmárané. Z vedľajšej skrinky som zobrala čierne krátke nohavice a obula som si vysoké trampky po kolená. Nalíčila som sa ako každý deň a vyšla som z domu.
Pred školou stálo veľa neznámych tvárí. Nevedela som kam mám ísť, ku komu sa prihovoriť.. Bola som stratená.
Po niekoľkých minútach sa všetci vybrali dnu jedným vchodom. Stratila som sa v dave a dnu hľadala deviatu triedu. Keď som ju našla, vošla som dnu a poobzerala sa po voľnom mieste.
-> Ďalšia už čoskoro









































Začalo 2. kolo SONPár z TVD, http://thev-diaries.blog.cz/1110/2-kolo-souteze-o-nejlepsi-par-z-the-vampire-diaries